Odblesk emócie

RavelMiloval miniatúry, drobné mechanizmy, strojčeky a hodinky. Celý život ho sprevádzalo citové puto k matke, okrem ktorého nijaké iné nepotreboval. Už od mladosti úzkostlivo dbal na svoj výzor a bezchybne sa obliekal. Dokázal oddialiť začiatok koncertu, na ktorom vystupoval, pretože si v hotelovej izbe zabudol tie správne topánky. Alma Mahlerová ho nazvala narcistom, Stravinskij „dokonalým švajčiarskym hodinárom“, a nemyslel to zrovna ako kompliment. Do Debussyho smrti v roku 1918 čelil nie vždy priateľskému dobiedzaniu na tému, kto koho napodobňuje – Ravel Debussyho či naopak. Akokoľvek to bolo obom nepríjemné, Ravel a jeho o trinásť rokov starší kolega Debussy, ako poprední predstavitelia francúzskej hudby, sa na začiatku 20. storočia dostali do situácie rivalov. Ich priateľstvo tým utrpelo a po roku 1918 sa Ravel, oslavovaný ako Debussyho pokračovateľ, ešte viac vzdialil svojim kolegom Satiemu či príslušníkom tzv. Parížskej šestky (Poulenc, Honegger, Milhaud a i.). Odsťahoval sa na vidiek blízko Paríža a tam prežil zvyšok života, poznamenaný smrťou matky, vojnovou pohromou a zhoršujúcou sa nervovou chorobou.

Slová Stéphana Mallarmého, že mu nejde o „opis samotnej veci, ale o vyjadrenie dojmu, ktorý tá vec vyvoláva“, v skratke vystihujú estetický prúd, ktorý sa vo francúzskom umení presadil v druhej polovici 19. storočia. Bola to reakcia na literárny i výtvarný realizmus, bol to odklon od reálneho sveta do sveta symbolov ako nositeľov umeleckého výrazu. Kým v literatúre sa hovorí o symbolizme, spriaznené hnutia vo výtvarnom umení a v hudbe dostali nálepku impresionizmus a pri zmienke o ňom sa Ravelovo meno, spolu s Debussym, vyslovuje takmer automaticky. Ako to už v dejinách umenia býva, tvorcovia málokedy kladú dôraz na to, do akej škatuľky sa má ich tvorba zaradiť. Ani Ravel, ani Debussy neprejavovali veľa pochopenia pre takýto výklad ich hudby. Namiesto úvah, v čom je Ravelova hudba impresionistická, zaujímavejšie je všímať si to, čo ju oduševňuje, v čom tkvie jej životaschopnosť a čím sa líši od hudby Ravelových rovesníkov i nasledovateľov.

Ravel svoje krédo vyjadril slovami, že sa snaží tvoriť „komplexnú, no nie komplikovanú“ hudbu. Postuloval jeden z najstarších ideálov tvorby: zvládnuť remeslo a použiť ho potom na to, aby niečo umelé (výsledok ľudského umu) pôsobilo prirodzene. Povedal: „…svedomie nás núti stať sa dobrými remeselníkmi. Mojím cieľom je technická dokonalosť. Neustále sa o to budem snažiť, pretože som presvedčený, že to nikdy nebudem schopný dosiahnuť.“ Do hudobného diela vkladal veľa umu, cizeloval ho, dodával mu vnútornú bohatosť, ale nie ako mysliteľ-titan, presadzujúci svoju predstavu o poriadku bez ohľadu na dôsledky, lež ako racionálne postupujúci konštruktér, konajúci s milimetrovou presnosťou a strážiaci eleganciu a uhladenosť výsledku. Vodidlom mu bolo presvedčenie, že umelecké dielo je výsledkom konštrukčného aktu a že jeho účinok sa dá a má presne naplánovať – myšlienka, v ktorej sa utvrdil po oboznámení sa so štúdiou Filozofia kompozície od Edgara Allana Poea. Používal nový harmonický jazyk a to ho zbližovalo s Debussym, ale celé toto novoobjavené teritórium zasadzoval, na rozdiel od Debussyho, do starého, zdedeného rámca, do historických foriem. Hudbu k baletu Dafnis a Chloé nenazval choreografickou fantáziou či poémou, ale symfóniou. Aj v tých „najimpresionistickejších“ dielach, ako napríklad Hry vody pre klavír, uvažoval v klasických pojmoch dvoch základných hudobných myšlienok, ich exponovania a reprízy. V porovnaní s Debussyho hudobným oparom je Ravelov jazyk jasnejší a jeho myšlienky naberajú zreteľnejšie kontúry. Takmer nikdy však nie je divošský ako Stravinskij, možno s výnimkou notoricky známeho Boléra, ktoré zhodnotil týmito slovami: „Napísal som iba jedno majstrovské dielo – Boléro. Žiaľ, nie je v ňom žiadna hudba.“ Akoby reálne, nespracované emócie boli príliš príkre pre jeho duševný svet, akoby nám chcel ukázať, že odblesk emócie a jej rafinovaná sublimácia sú oveľa zaujímavejšie a dráždia náš estetický cit viac než priamočiare gesto. Najväčším Ravelovým úspechom je to, ako sa dokázal vyhnúť nástrahám svojej umeleckej cesty. Nenechal sa zlákať do pasce racionalizácie všetkého, nepocítil onen „závan z inej planéty“, ktorý Schönberga doviedol k radikálnemu rozchodu s celou hudobnou minulosťou. Vo svojej „hodinárskej“ dielni mal vždy uši otvorené pre rýdzi hudobný tvar, v ktorom sú zhmotnené stáročia našej hudobnej skúsenosti. A tieto rýdze tvary počujeme v každej Ravelovej skladbe, nútia nás počúvať, pretože nás oslovujú tam, kde sme najzraniteľnejší.

(písané pre SND)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s