Únik z Babylonu

Jeff Koons: Ushering in Banality

Pred dvesto rokmi Beethoven komponoval Symfóniu č. 7. Pred sto päťdesiatimi rokmi Wagner čakal na premiéru nedávno dokončenej opery Tristan a Izolda. Pred sto rokmi Stravinskij komponoval balet Svätenie jari. Pred päťdesiatimi rokmi Yoko Ono otvorila dvere svojho manhattanského bytu miestnym umelcom a začali sa tam uskutočňovať koncerty-happeningy, ktoré sa stali zárodkom hudobnej scény newyorského downtownu. Dejiny hudby sa do istého času odvíjali v dlhých cykloch, pričom každý z nich bol antitézou toho predošlého. V dvadsiatom storočí sa hudba masovo rozšírila a z hlavného vývinového prúdu sa stala delta menších, divergentných tokov. Dnes sa nám koniec dvadsiateho storočia začína javiť aj ako druhé fin de siècle, len s tým rozdielom, že nevieme, do čoho terajší zmätok vyústi. Dokonca sa nám zdá, že už nemá do čoho vyústiť, že dejiny umenia sa skončili.

Americký filozof Arthur Danto roku 1998 napísal, že umenie dospelo do tzv. posthistorickej éry, v ktorej neexistujú žiadne štylistické či filozofické obmedzenia, a že tým dospelo ku koncu dejinného vývinu. Danto zrejme vyjadril prevládajúci pocit; jeho myšlienka prišla v časoch, kedy si humanisticky zmýšľajúci ľudia na celom svete začali uvedomovať, že súčasný rozvoj civilizácie nie je udržateľný a že sa blížime k bodu, z ktorého niet návratu. Kritik Michael Ventura to konštatuje, ale zároveň dodáva, že prijať myšlienku konca civilizácie „neznamená nebojovať za svoje presvedčenie. Treba sa stať súčasťou udalostí. Treba zohrať svoju vlastnú rolu.“

Pravda, o konci umenia hovoril už Hegel roku 1828. Štádium zbožňovania a uctievania umeleckých diel sa podľa neho skončilo a umenie sa presunulo do našich ideí, teda už o ňom uvažujeme a súdime ho, najmä z hľadiska adekvátnosti výrazových prostriedkov vzhľadom na obsah. Hegel netvrdil, že umenie sa už nebude tvoriť, ale že už nebude plniť svoje „najvyššie poslanie“. Umenie prestalo byť umením pre život a stalo sa umením pre umenie. Po roku 1828 vzniklo množstvo hudobných diel, o ktorých by sme povedali, že patria k tomu najlepšiemu, čo ľudský duch vytvoril. Hegel by ich však považoval za vrcholné výdobytky umenia, ktoré už takpovediac nekoluje v našej krvi, a neexistuje vari lepšia ilustrácia dôsledkov tohto postoja ako Cageovo radikálne odmietnutie umeleckého diela ako výtvoru mimoriadne nadaného jednotlivca.

Zdá sa, že Danto má pravdu. Už tri, možno až päť desaťročí žijeme v posthistorickej ére, v ktorej sa stáročný vývin zastavil. Žiaden umelecký smer nevyžaruje príťažlivú silu a neplní úlohu dorozumievacieho jazyka medzi tvorcami, kritikmi a širokou verejnosťou. Nevieme povedať, že Ryoji Ikeda používa úspornejšie výrazové prostriedky než David Lang, alebo že hudba Johna Adamsa je tradičnejšia než hudba Krzysztofa Pendereckého. Zároveň však jasne vidíme, že spolu s procesom masového šírenia hudby sa odvíja aj proces trieštenia hudobnej scény na tábory a getá, ktoré sú relatívne sebestačné a v ktorých sa vďaka nadšeniu jednotlivcov alebo vďaka štátu, či mecenášom darí udržiavať kolobeh tvorby a jej prezentácie.

Otázok je vskutku veľa. Americký diskurz sa odráža v otázkach Eleanory Heartneyovej: „Chceme umenie, ktoré prináša súlad alebo rozvrat? Má umenie stavať mosty, alebo má ‚miešať karty‘? Má vyjadrovať spoločenstvo, alebo víziu jednotlivca? Škodí umeniu, keď je angažované? Stráca niečo, keď sa svojou funkciou podobá na sociálnu prácu či terapiu?“

V Európe má skepsa iné korene. Umenie tu spochybnili predovšetkým dve svetové vojny. Účinky tej prvej Max Ernst opísal takto: „Dadaizmus bol pre nás predovšetkým morálnou reakciou. Náš hnev smeroval k úplnému podkopaniu základov spoločnosti. Strašná, nezmyselná vojna nás obrala o päť rokov života. Boli sme svedkami toho, ako sa všetko, čo malo byť spravodlivé, ozajstné a krásne, zrazu stalo smiešnym a hanebným. Moje diela z toho obdobia nemali ľudí priťahovať, mali ich nútiť kričať.“ Po tej druhej Theodor Adorno napísal: „… písať básne po Osvienčime je barbarskosť…“ V obidvoch prípadoch vidno, že estetické úvahy sa v Európe sústreďovali na morálny aspekt a legitimitu každého nového počinu v umení. Schönberg tento spoločenský rozvrat pretavil do zásadného estetického postoja hlásajúceho zrieknutie sa tonálneho jazyka (tento jazyk sa v hudbe rozvíjal zhruba od 17. storočia) ako „sentimentálneho výrazu sentimentálnych starostí“. V hudbe tak otvoril smer, ktorý sa stal útočiskom celých generácií skladateľov a tí najviditeľnejší z nich vyžarovali na okolie takmer mystický vplyv (Webern, Boulez, Stockhausen). Keď koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia na tento prúd novej, Adornovou filozofiou sankcionovanej hudby narazila vlna minimalizmu, konceptualizmu a neskôr aj vlna „šokujúcich“ návratov späť (Górecki, Pärt), schyľovalo sa k zmene. Veľké osobnosti storočia (Stravinskij, Šostakovič, Britten), tvoriace protiváhu Novej hudby, postupne odišli a nové médiá len urýchlili a zavŕšili proces nivelizácie hodnôt a nastolili umelecký Babylon. Už len opísať súčasný stav je problematické, ako to vyplýva aj z postrehu Američana Alexa Rossa z roku 2007:

„Podať jasný obraz o komponovaní v období druhého fin de siècle je takmer nemožné. Rôzne štýly – minimalizmus, postminimalizmus, elektronická hudba, ‚laptopová‘ hudba, internetová hudba, Nová zložitosť, spektrálna hudba, temné koláže a mystické meditácie vo východnej Európe a Rusku, adaptácie rocku, popu a hip-hopu, nové folkloristické experimenty v Latinskej Amerike, na Ďalekom východe, v Afrike a na Blízkom východe – navzájom súperia a žiaden z nich nezískava nadvládu. Objavil sa pojem postmoderna, ale už pojem moderna je taký nejednoznačný, že predpona ‚post‘ ho celkom vyprázdňuje.“

Otázka v Európe znie skôr takto: existuje východisko z tohto Babylonu? Český skladateľ Petr Kofroň sa v roku 1998 zamýšľal nad tézou, ktorú vo verejnom priestore počuť často aj dnes: dobré je to, čo je populárne. Nedospel k antitéze, ale k otázke:

„Vše nasvědčuje tomu, že současná kultura se ‚odehrává‘ pouze v masmédiích, že současná kultura je jedině pop kultura. V takové situaci se samozřejmě jeví nějaká ‚současná vážná hudba‘ zastaralá už od toho momentu, kdy to slovo vyslovím.

Otázka je však mnohem širší: je současný společenský trend směrem ke globální masmediálnosti nezvratný, nebo po jeho vyvrcholení přijde nějaký zlom? Ještě obecněji: vyvíjí se svět permanentně od sakrálního stále blíže a hlouběji k profánnímu?“

Samozrejme, odpovede na tieto otázky budú vedieť až generácie po nás. Môžeme len konštatovať, že väčšina dnešných skladateľov sa narodila už v mediálnej ére, teda v čase, keď sa človek odmalička dostáva do častého a pravidelného styku s pop kultúrou. V tomto prostredí sa potom medzi umelcami vytvára priepasť podľa toho, aký postoj zaujmú. Tí, čo sa cítia byť „hlasom, volajúcim na púšti“, môžu byť zaskočení tými, čo sa snažia obnoviť spoločenstvo tvorcov a prijímateľov tvorby. Môžu to považovať za zradu ideálov umenia, za ústupok hrubému nátlaku spoločnosti presiaknutej materializmom a marketingovými trikmi nadnárodných korporácií. V Babylone sa však nikdy nedohodnú, pretože každý hovorí iným jazykom. „V ušiach nám znela jednoduchá, energiou nabitá populárna hudba – počuli sme ju už v kolíske. V mysliach sme však mali aj predstavu komponovania ako vysokého umenia, pochádzajúcu z klasického hudobného vzdelania,“ vravia spoločne Michael Gordon a David Lang. „Moja hudba je prísne premysleným odmietnutím či vylúčením toho, čo vnímam ako poslucháčske očakávania spoločnosti,“ hovorí Helmut Lachenmann, protagonista smeru, ktorý nesie dedičstvo Novej hudby do budúcnosti.

V posledných dvoch desaťročiach sa ešte viac rozšírila oblasť, v ktorej sa pop kultúra mieša s umením a v ktorej si umenie privlastňuje populárne symboly. Jeff Koons do výstavných siení priniesol zväčšeniny krikľavých ozdôbok z lunaparku a John Zorn v kolážach spája Beethovena s hudbou z kreslených filmov. Informačné technológie vytvorili svet, v ktorom je všetko také, aké to chceme mať, aké sme si to vysnívali. Milióny ľudí trávia hodiny pred monitormi najrôznejších veľkostí, v ich ožiarených tvárach sa zračí virtuálny svet s lesklými povrchmi a žiarivými farbami, a do ich uší sa valí hudobný Babylon: tu Mahler pre grandióznosť, tam Schönberg pre hrôzu, tu Reich kvôli pulzu a tam Pärt, aby zazneli aj pokorné tóny. Z hudby, ktorá dnes znie vzrušujúco a autenticky sa už zajtra môže stať zvučka či reklamný popevok a toto neustále miešanie vysokého s nízkym je živnou pôdou babylonského chaosu.

Veľa otázok a málo odpovedí… Z toho mála stojí za to všimnúť si jednu. Poskytol ju John Adams, jeden z najplodnejších skladateľov súčasnosti:

„Zopár myšlienok z evolučnej teórie nám azda pomôže zorientovať sa v hudobnom svete plnom neistôt. Možno by bolo rozumnejšie nepovažovať ‚pokrok‘ za paradigmu novátorstva v umení, ale osvojiť si ideu ‚pestrosti‘. Tak by sme sa vyhli utkvelej predstave, ktorá zväzuje veľkú časť kritickej reakcie na nové dielo. Ak budeme ľpieť na našich predsudkoch a prísnych štýlových kánonoch a ak neprijmeme pestrosť ako normatívne kritérium v umení, môže sa nám stať, že stále budeme vyznávať nereálny platónsky ideál umeleckej dokonalosti; tento ideál nám prinesie samé sklamania, pretože umelci budú jeden za druhým zlyhávať v snahe dosiahnuť úroveň minulých majstrov. V týchto obmedzených podmienkach môžeme očakávať nanajvýš záplavu okrajových umeleckých výpovedí, ktoré sa preslávia azda tým, že dosiahnu extrémny bod v určitom aspekte svojho výrazu, ale ktoré budú vždy uväznené vo vlastných štýlových nárokoch.“

(písané pre festival Melos-Étos 2011)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s