Príbeh vojaka – ragtime v čase vojny

Igor Stravinskij a Charles-Ferdinand Ramuz sa zoznámili v roku 1915, keď sa skladateľ so svojou rodinou ocitol vo švajčiarskom exile a našiel si svoj prvý dlhodobejší domov v Morges pri Lausanne. Tu sa stretol s členmi literárnej skupiny frankofónnych švajčiarskych spisovateľov, medzi ktorými bol aj Ramuz a ten sa stal jeho častým hosťom. Skupine išlo, podľa slov Louisa Lavanchyho, o „trúfalo originálne a otvorene drsné“ umenie a záujem o Stravinského, autora neslýchane trúfalého Svätenia jari, bol teda celkom prirodzený. Okolnosti vzniku Príbehu vojaka vôbec neboli idylické: Európa sa otriasala vo vojne, v Rusku vypukla revolúcia, skladateľova mladá rodina potrebovala akú-takú finančnú istotu. Stravinskij mal vtedy z komponovania iba jeden zaistený príjem – objednávku kňažnej de Polignac na zhudobnenie bájky o lišiakovi, kohútovi, kocúrovi a baranovi. Okrem toho, skladateľ pracoval na ľudovej freske Svadba pre Ďagileva, na piesňach, zborových skladbách a ľahkých skladbičkách pre klavírne duo, no všetky tieto skladby buď neboli ani zďaleka pred dokončením, alebo to boli drobnosti bez finančného efektu. Na jar roku 1918 sa Stravinskij s Ramuzom pustili do diela pre produkčne nenáročné zájazdové hudobné divadlo s malým súborom hráčov a tromi účinkujúcimi. Finančná motivácia mohla vtedy zohrať podstatnú úlohu, no ak autori od projektu naozaj očakávali nejaký podstatný príjem, ich zámer nevyšiel. Premiéra Príbehu vojaka sa konala v septembri 1918 v Lausanne iba vďaka mecenášovi Wernerovi Reinhartovi a všetky plánované predstavenia zrušili pre epidémiu španielskej chrípky, ktorá postihla aj samotných inscenátorov.

Námet Príbehu vojaka, predstavenia, „ktoré sa má čítať, hrať a tancovať“, dodal Stravinskij: požičal si ho z Afanasievovej zbierky rozprávok a v hrubých obrysoch ho preložil do francúzštiny. Ramuz námet prepracoval do poetického textu s rozprávačom a tromi postavami: vojakom, diablom a princeznou. Hoci Stravinskij sa o diele neskôr vyjadroval vždy s uspokojením a radil ho medzi svoje úspechy, Ďagilev tento projekt (skoncipovaný a zrealizovaný bez jeho pričinenia) celkom ignoroval a, napríklad, Richard Taruskin, muzikológ a odborník na ruskú hudbu, ho považuje za „výplod pomýleného spojenia dvoch talentov v dočasnej oportunistickej aliancii“. Iní autori zase dielu vyčítajú príliš literárny a moralizátorský text. Parabola o vojakovi, ktorý zapredá dušu diablovi za materiálne bohatstvo, uvedomí si svoj omyl, napraví ho, aby ho onedlho opäť zopakoval túžbou po ešte väčšom šťastí, je všeobecne platným vyjadrením rozpornosti ľudskej duše, jej malosti a veľkosti zároveň. Ruská ľudová legenda, odrážajúca univerzálnu faustovskú tematiku, je predovšetkým ľudovou legendou a Príbeh vojaka je tiež „pokrvným“ bratom Lišiaka, ľudovej veselohry so spevmi; prvky čiernobieleho videnia sveta sú tu prejavom vystihnutia žánru, nie moralizovania.

Príbeh vojaka sa často uvádza aj ako príklad skladateľovho kozmopolitizmu: vedľa seba tu stoja ruské, španielske (Kráľovský pochod), argentínske (tango), nemecké (chorál) a džezové (ragtime) prvky. Arnold Schönberg by asi povedal, že to je slabá stránka diela a mal by pravdu, keby nešlo o Stravinského, ktorého veľkosť spočíva aj v tom, ako dokázal selektovať a štylizovať hudobný materiál do koncízneho a vnútorne bohatého tvaru. Ak Stravinskij vo Svätení jari nastolil nový spôsob práce s krátkymi, ľudovo zafarbenými motívmi a s pomocou nadrozmerného orchestra dosiahol ohromujúce zvukové efekty, tu princíp kaleidoskopického radenia motívov aplikoval na strohú sadzbu siedmich sólisticky chápaných nástrojov, čím sa jeho hudba zbavila zvukového „prepychu“, stala sa tvarovo presnejšou a získala tak črty, ktoré sa neskôr stali súčasťou tzv. neoklasicistického štýlu. Skladateľ svoj hudobný materiál destiluje do podoby rýdzich, prostých motívov, ktoré stavia proti sebe v ostro členených hudobných frázach a tie získavajú dráždivosť aj vďaka neustále sa presúvajúcim ťažkým a ľahkým dobám. Filigránska kompozičná práca sa prejavuje aj v prechodoch medzi troma tancami: znejúca hudba nás „vodí za nos“ a my si ani nevšimneme, že nastala podstatná štruktúrna zmena.

Napriek tomu, že hudobná avantgarda 60. rokov 20. storočia a množstvo „izmov“, ktoré neskôr zaplavili hudobnú arénu, nemali veľa pochopenia pre Stravinského hudobný svet, aj štyridsať rokov po skladateľovej smrti nás jeho hudba priťahuje, hypnotizuje a často aj dojíma. Stravinskij, napriek tomu, že sa dôsledne vyhýbal otvorene emotívnym gestám, totiž do svojej hudby dokázal „prepašovať“ človeka s jeho vznešenou, tragickou i smiešnou existenciou.

(písané pre festival Konvergencie 2011)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s