Skloniť sa k zemi

Peter Zagar

Milan Kundera, uvažujúc o dejinách románu, napísal túto myšlienku: „Predstavme si, že súčasný skladateľ by skomponoval sonátu, ktorá by sa formou, harmóniou a melodikou podobala na Beethovenovu sonátu. Predstavme si dokonca aj to, že táto sonáta by bola taká majstrovská, že keby ju naozaj napísal Beethoven, patrila by medzi jeho najväčšie diela. Nech by však bola akokoľvek veľkolepá, ako dielo súčasného skladateľa by bola smiešna.“ Kunderove slová prenikajú cez všetok hluk okolo mňa a vstupujú do mojich neodbytných úvah o zmysle skladateľovej, teda mojej práce.

Skladateľ v 18. storočí komponoval hudbu, ktorá mala okamžité uplatnenie v každodennom živote. Vzdelával sa na to, aby bol schopný dodať hudbu, ktorú spoločnosť v rôznych situáciách potrebovala a ktorú si nijako inak nemohla zabezpečiť. Bol remeselníkom a umelecká hodnota jeho diela bola (ale aj nemusela byť) sprievodným javom jeho dobre vykonanej práce. 19. storočie splodilo skladateľa-vizionára, hoci ešte Čajkovskij túžil komponovať „tak, ako obuvník šije topánky“. Komponovanie hudby sa postupne uzatváralo do veže zo slonoviny. V 20. storočí skladateľ už nemusel byť nijako spojený s hudobnou praxou, v krajných prípadoch už akoby ani nepochádzal z tohto sveta. Napríklad, taliansky skladateľ Giacinto Scelsi sa považoval iba za médium, cez ktoré prúdi vyššia, transcendentálna energia, a preto nechcel, aby sa zverejňovala akákoľvek jeho fotografia. Nemec Karl­heinz Stockhausen vyhlásil, že sa narodil na hviezde Sírius a že sa tam chce vrátiť. Masové šírenie hudby, ktoré nastalo po vynájdení rozhlasu a zvu­kového záznamu, prinieslo, paradoxne, odcudzenie a pokles záujmu širokého publika o sústredené počúvanie hudby predvádzanej naživo. Bariéru však stavali aj skladatelia avantgardy. Nielen Scelsi a Stockhausen, ale aj Arnold Schönberg a Pierre Boulez prejavili, nazvime to, nie celkom prívetivý postoj k zástancom inej estetiky. Schönberg svoje publikum chcel vzdelávať tak, že selektoval, kto sa môže koncertu zúčastniť a nové skladby sa zahrali počas večera aj dvakrát, aby poslucháči pochopili novoty lepšie. Boulez chcel vyhodiť do povetria operné domy, pretože podľa neho stelesňovali všetko zlé a zhnité, čo naďalej prežívalo z minulosti. Dnes sú už aj tieto excesy a polemiky minulosťou a zostal len poslucháč, ktorý sa s pocho­piteľnou dávkou nedôvery pýta: Čo autentické mi súčasná hudba môže ešte priniesť?

Vráťme sa ku Kunderovi. Bola by beethovenovská sonáta súčasného skladateľa naozaj iba smiešna? Klaviristu Glenna Goulda v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tak zaujali možnosti štúdiového nahrávania hudby, že napísal zapálenú obhajobu zvukového záznamu. Bol to jeho príspevok do sporu o tom, či je etické vytvárať strihom v štúdiu ideálne interpretácie majstrovských diel a či sú také pozliepané nahrávky autentické, a teda prijateľné. Či to nie sú náhodou falzifikáty. Súdiť dielo podľa informácií, ktoré o ňom máme, totiž, môže byť niekedy riskantné. Dôkazom je kauza Han van Meegeren. Tohto holandského maliara kritika odmietla, tak sa rozhodol dokázať svetu, že niečo vie tým, že namaľuje obrazy v štýle Vermeera a iných starých holandských majstrov. Svoje maľby verejnosti predstavil ako neznáme Vermeerove obrazy. Meegeren tak vystihol majstrov štýl, že mu uverili aj profesionálni znalci umenia. Počas 2. svetovej vojny si jeden obraz kúpil aj Hermann Göring. Keď Meegerena po vojne súdili za to, že kolaboroval s nepriateľom a predával národné kultúrne bohatstvo, falzifikátor sa priznal, čím na jednej strane blamoval historikov umenia a na druhej strane vystavil samého seba novému obvineniu: z falzifikovania umeleckých diel. Odhliadnime teraz od skutočnosti, že Meegeren sa materiálne obohatil na účet Vermeera. Všimnime si to, ako ten istý obraz môže mať jeden deň pre spoločnosť vysokú hodnotu a na druhý deň je bezcenným plátnom. Glenn Gould to nazýva van Meegerenovým syndrómom. Dokonca tvrdí, že syndrómom trpíme preto, lebo sme sa nikdy naozaj nenaučili posudzovať hudbu samu osebe.

Kam tým mierim? Sú dva základné typy skladateľov: tí, čo spochybňujú kontinuitu a tí, čo sa ju snažia naplniť. Zaujímajú ma tí druhí. Kunderove slová sú pre nich výstrahou. Na ceste do minulosti ich čaká pasca anachronizmu. Gouldove úvahy sú zase povzbudením, pretože dávajú istotu, že existujú ľudia, ktorí nevynášajú unáhlené súdy a k hudbe dokážu pristupovať s citom pre jej vnútorné kvality. Zdá sa mi, že tento dnešný skladateľ balansuje na povraze. Okrem otázky smerovania si musí odpovedať aj na otázku zmyslu. Má veľa dôvodov vzdať sa, stojac zoči-voči spoločenskej atmosfére, ktorá je zo všetkých strán popretínaná reklamnými kampaňami a súperením partikulárnych záujmov. Kde je v nej miesto pre počúvanie hudby, tobôž keď tá hudba trvá dlhšie ako tri minúty a nesprevádza ju nijaký videoklip? Kundera hovorí o tom, že métou nemôže byť nejaký svetlý bod v minulosti, a tým definuje čosi, čo vnímam aj ja. Minulosť sa nedá replikovať. Ale podľa mňa sa nedá ani zrušiť. Ak 20. storočie postupne rozbilo tradičný vyjadrovací jazyk hudby, máme teraz čakať, že niekto pozbiera jeho úlomky a poskladá ich do novej krásy? Podľa mňa áno. Obnoviť komunikáciu a prekonať odcudzenie sa nepodarí bez sklonenia sa k zemi.

Reklamy

One thought on “Skloniť sa k zemi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s