Milan Kundera: Sloboda rána, sloboda večera

Pablo Picasso: Slečny z Avignonu

Pablo Picasso: Slečny z Avignonu (1907, MoMA, New York)

Keď Picasso namaľoval svoj prvý kubistický obraz, mal dvadsaťšesť rokov. Na celom svete sa k nemu pridalo niekoľko maliarov-nasledovníkov. Keby jeho kubizmus vtedy pohotovo napodobnil nejaký šesťdesiatnik, vyzeral by groteskne (a právom). Medzi slobodou mladého a starého človeka je totiž priepastný rozdiel.

„V mladosti je človek silný v spoločenstve, v starobe – v samote,“ napísal Goethe (ten starý Goethe) v jednom zo svojich epigramov. Keď mladí ľudia útočia na uznávané myšlienky a vžité formy, naozaj to radi robia v skupinách; keď začiatkom minulého storočia Derain a Matisse trávili spolu dlhé týždne na plážach pri Collioure, maľovali obrazy, ktoré sa na seba podobali, boli poznačené tou istou fauvistickou estetikou. Ani jeden z nich sa však nepovažoval za epigóna toho druhého – a naozaj ním ani nebol.

Roku 1924 surrealisti vítali smrť Anatola Franca veselo, solidárne a s pamätne hlúpym nekrológom: „Mŕtvola, nemáme radi tvojich spolubratov!“, napísal dvadsaťdeväťročný Paul Éluard. „S Anatolom Francom odchádza niečo z ľudskej servilnosti. Radujme sa v deň, keď pochovávame lesť, tradicionalizmus, patriotizmus, oportunizmus, skepticizmus, realizmus a bezduchosť!“, napísal dvadsaťosemročný André Breton. „Nech ten, čo práve otrčil kopytá … teraz zhorí do tla! Po každom človeku tu zostáva málo, no je odporné čo i len pomyslieť, že tento človek vôbec existoval!“, napísal dvadsaťsedemročný Louis Aragon.

Opäť mi na um prichádzajú slová E. M. Ciorana o mladých a ich „krvilačnosti, kriku a nepokoji“, no jedným dychom dodávam, že títo mladí básnici, špiniaci na mŕtvolu veľkého románopisca, boli napriek všetkému skutočnými, obdivuhodnými básnikmi; ich genialita a hlúposť vyvierali z toho istého zdroja. Intenzívne (lyricky) útočili na minulosť a s rovnakou (lyrickou) intenzitou boli oddaní budúcnosti, za právoplatných strojcov ktorej sa považovali a ktorá, ako verili, požehná ich radostné močenie.

Pablo Picasso: Nahá žena s náhrdelníkom (1968, Tate Gallery, Londýn)

A potom prichádza Picassova staroba. Je osamelý, opustený svojím publikom aj dejinami maliarstva, ktoré sa medzitým pobrali svojou cestou. Bez akýchkoľvek zábran a s hedonistickým pôžitkom (jeho maľby nikdy predtým tak nesršali vtipom) sa udomácňuje vo svojom umení, lebo vie, že novátorstvo neznamená len ísť po rovnej ceste, ale aj vykročiť vľavo, vpravo, hore, dolu, nazad, na všetky strany, von zo svojho nenapodobiteľného sveta (nikto ho nebude napodobňovať; mladí imitujú mladých a starí neimitujú starých).

Novátorský mladý umelec to nemá ľahké, ak si chce získať publikum a stať sa obľúbeným. Neskôr, keď sa v ňom prebudí večerná sloboda, keď sa jeho štýl opäť mení a keď odmietne obraz, ktorý si o ňom ľudia vytvorili, publikum si už svojou náklonnosťou nie je také isté. Keď bol Fellini súčasťou mladej talianskej kinematografie (táto veľká kinematografia už viac neexistuje), tešil sa jednoznačnému, dlhotrvajúcemu obdivu; Amarcord (1973) bol posledným z jeho filmov, na ktorého poetickej kráse sa všetci zhodli. Potom sa jeho fantázia stáva bujnejšou a jeho pohľad ostrejším. Jeho poézia sa stáva antilyrickou, modernizmus antimodernistickým a vo svojich posledných siedmich filmoch z posledných pätnástich rokov života nemilosrdne zobrazuje svet, v ktorom žijeme: Casanova (obraz nápadnej sexuality zachádzajúcej do groteskných extrémov), Skúška orchestra, Mesto žien, A loď pláva (rozlúčka s Európou, ktorej loď pláva za zvuku operných árií do prázdna), Ginger a Fred, Interview (veľkolepá rozlúčka s kinematografiou, s moderným umením, s čistým a prostým umením) a Hlas luny (záverečná rozlúčka). Mondénna spoločnosť, tlač, publikum (dokonca aj producenti) boli počas týchto rokov iritovaní jeho náročnou estetikou aj jeho rozčarovaným pohľadom na ich súčasný svet a odvrátili sa od neho. Nikomu už nebol ničím zaviazaný a vychutnával si (ako to sám nazval) „radostnú nezodpovednosť“ takej slobody, akú dovtedy nepoznal.

Posledných desať rokov svojho života Beethoven už neočakáva nič od Viedne, jej aristokracie a od hudobníkov, ktorí si ho ctia, ale už ho nepočúvajú. Ani on ich vlastne už nepočúva, prinajmenšom preto, lebo je hluchý. Je na vrchole svojich síl, jeho sonáty a kvartetá nemajú páru – zložitosťou výstavby sa vymykajú klasicizmu, no nedosahujú ešte ľahkosť a spontánnosť mladoromantikov. Vo vývoji hudby otvoril smer, ktorým sa nikto po ňom nevydal. Dielo jeho večernej slobody nemá učeníkov, nasledovníkov, je zázrakom, ostrovom.

(neautorizovaný preklad)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s