Milan Kundera: Gýč a vulgárnosť

Pojem „gýč“ sa zrodil v Mníchove v polovici 19. storočia a označoval lepkavé zvyšky veľkej éry romantizmu. Bližšie k pravde však bol asi Hermann Broch, ktorý videl nepriamu úmeru medzi romantizmom a gýčom: gýč bol podľa neho dominantným štýlom 19. storočia (v Nemecku a strednej Európe), pričom zopár veľkých romantických diel tvorí výnimku z pravidla. Ľudia, ktorí zažili svetskú tyraniu gýča (tyraniu operného tenora) sa cítia podráždení realitou zahalenou do ružového závoja, bezostyšným predvádzaním naveky dojatých sŕdc, „chlebom nasiaknutým parfumom“, o ktorom hovorí Musil. V strednej Európe sa gýč už dávno stal presným pojmom a dodnes tam predstavuje najvyššie estetické zlo.

Nemyslím si, že by francúzski modernisti podľahli lákadlám sentimentality a honosnosti, ale keďže neboli dlhodobo vystavení gýču, nemohla sa v nich vyvinúť ostrá averzia naň. Vo Francúzsku sa pojem prvýkrát objavil až v roku 1960, teda sto rokov po tom, čo sa ujal v Nemecku; francúzski prekladatelia esejí Brocha v roku 1966 a Hany Arendtovej v roku 1974 sa však slovu „gýč“ stále vyhýbali a namiesto neho použili spojenie art de pacotille (lacné umenie), čím zahmlili autorovo uvažovanie.

Pri opätovnom čítaní Stendhalovho diela Lucien Leuwen, módnych salónnych konverzácií, si všímam základné pojmy vyjadrujúce rozličné postoje účastníkov: vanité (márnosť), vulgaire, esprit (vtip – „tá žieravá kyselina, ktorá všetko nahlodáva“), ridicule (výsmech), politesse („nekonečná slušnosť, žiadne city“), bien-pensante (správne uvažujúci). A pýtam sa: ktoré slovo vyjadruje to najväčšie estetické zavrhnutie, tak ako ho vyjadruje pojem „gýč“ pre mňa? Napokon mi to prichádza na um: je to slovo vulgaire, vulgarité. „Pán Du Poirier bol nanajvýš vulgárnym tvorom, bol takmer hrdý na svoju hrubosť a domýšľavosť, bol ako prasa váľajúce sa v bahne s bujným pôžitkom, ktorý človeka uráža.“

Opovrhovanie vulgárnosťou bolo v salónoch tej doby bežné, tak ako je bežné aj v dnešných obývačkách. Pripomeňme si etymológiu slova: „vulgárny“ pochádza z vulgus, „ľud“; „vulgárne“ sa páči ľudu; demokrati, ľavičiari a bojovníci za ľudské práva musia mať radi ľud, ale môžu ním povýšenecky pohŕdať za to, čo vnímajú ako vulgárne.

Po tom, čo ho Sartre politicky preklial, po Nobelovej cene, ktorá mu priniesla závisť a nenávisť, Camus sa cítil medzi parížskymi intelektuálmi nesvoj. Dozvedel som sa, že jeho trápenie ešte zväčšovala nálepka „vulgárnosti“, ktorú priraďovali priamo k jeho osobe: jeho nízky pôvod, nevzdelaná matka, jeho postavenie pied noir (Francúza z Alžírska) sympatizujúceho s inými pieds noirs – s veľmi „domýšľavými“ (veľmi „hrubými“) ľuďmi, ľahkovážna filozofia jeho esejí atď. Pri čítaní článkov, v ktorých sa vyskytuje toto lynčovanie, som narazil na túto pasáž: Camus je „sedliakom oblečeným v nedeľných šatách, … človek z ľudu vstupujúci s rukavicami v rukách a čiapkou na hlave prvýkrát do salónu. Ostatní hostia sa odvracajú, vedia, s kým majú tú česť.“ Táto metafora je výrečná: nielenže nevedel, aké názory sa patrí mať (podceňoval pokrok a sympatizoval s alžírskymi Francúzmi), ale, a to je ešte vážnejšie, aj v salóne sa správal nemotorne: bol vulgárny.

Vo Francúzsku neexistuje väčšieho estetického zavrhnutia než je toto. Je síce niekedy oprávnené, ale zasahuje aj tých najlepších: Rabelaisa. A Flauberta. Keď vyšiel román Sentimentálna výchova, známy spisovateľ Barbey d’Aurevilly napísal: „Hlavnou črtou Sentimentálnej výchovy je predovšetkým jej vulgárnosť. Myslíme si, že svet je plný vulgárnych ľudí, vulgárneho myslenia, vulgárnych vecí a k tejto záplave odporných vulgárností netreba pridávať ďalšie.“

Spomínam si na prvé týždne mojej emigrácie. Keďže stalinizmus už bol jednomyseľne odsúdený, ľudia ihneď pochopili tragický rozmer ruskej okupácie mojej domoviny a bol som pre nich zahalený aurou úctyhodného smútku. Pamätám sa, ako som sedel v bare s istým parížskym intelektuálom, ktorý mi v tom čase veľmi pomohol. Bolo to naše prvé parížske stretnutie a vo vzduchu viseli veľké slová: perzekúcia, gulag, sloboda, vyhnanstvo, odvaha, vzdor, totalita, policajný teror. V snahe zahnať týchto gýčovito vážnych duchov som začal vysvetľovať, ako nás špehovanie a policajné odpočúvacie zariadenia v bytoch naučili vychutnať si umenie strieľať si z ľudí. Môj priateľ a ja sme si vymenili byty a tiež mená; priateľ, veľký sukničkár, zvysoka kašľal na mikrofóny a v mojej garsónke sa mu podarilo absolvovať tie najzaujímavejšie dobrodružstvá. Keďže pri záletoch je najchúlostivejší rozchod, moja emigrácia sa priateľovi veľmi hodila: jedného dňa našli dievčatá a dámy byt zamknutý a moja menovka z dvier zmizla, pričom ja som z Paríža posielal vlastnoručne podpísané rozlúčkové pohľadnice siedmim ženám, ktoré som nikdy nevidel.

Chcel som toho človeka pobaviť, bol mi blízky, ale jeho tvár sa čoraz viac mračila a napokon povedal (a znelo to ako pád gilotíny): „Nepripadá mi to smiešne.“

Boli sme k sebe aj naďalej kamarátski, ale nikdy sme sa nestali priateľmi. Spomienka na naše prvé stretnutie je kľúčom k pochopeniu rozdielu, ktorý sme dlho nevideli: človek alergický na gýč narazil na človeka alergického na vulgárnosť.

(neautorizovaný preklad)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s